Tento príbeh bude o tom, ako som sa s mojím dobrým kamarátom a našimi rodinami vybrali na lov rýb.Otázka bola kam. Kamarát Marek nemá rybársky lístok a chcel som, aby si užil našu výpravu do sýtosti, tak som vybral známe súkromné jazero na juhu Slovenska.

Po všetkých potrebných dohodách a prípravách nadišiel ten čas, kedy sme vyrazili. Pamätám si to dodnes. Deti ani nedýchali, vedeli že nasledujúce tri dni a noci prežijú v prírode v stanoch pri vode. Bol to pre nich neskutočný adrenalín.

Počasie sme nemali práve ideálne na výlet s deťmi, ale v duchu som si hovoril, že by nám mohlo pravé vyhovovať na lov rýb. Bolo zamračené, pofukoval vietor, miestami mrholilo.

Po príchode sme rozbalil stany, bivak a hneď sa pustili do rozloženia prútov. Deti už nahadzovali svoje udice do vody s veľkým nadšením, že chytia svoju prvú rybu života. Sú to krásne pohľady keď vidíš, aké emócie do toho dávajú. My sme s Marekom zatiaľ nachystali prúty a išli umiestniť bójky a zakŕmiť.

Naše žienky Mirka a Lydka nám medzi tým uvarili kávičku a pripravili prípitok na úvod. Marek sa rozhodol, že on bude svoje prúty nahadzovať, aj keď som mu rozprával, že keď máme čln, motor a sonar k dispozícii a je teda blbosť nahadzovať, ale on nechcel ani počuť. Tak teda pekne relaxujeme, deti sa stále hrajú na naj rybárov, my popíjame kávu a užívame si tú neskutočnú pohodu.

Ryby nenechali na seba dlho čakať a o chvíľu prichádza prvý záber na moje prúty. "Super, prvý kontakt by bol“, už len ich tam udržať. To sa mi aj podarilo. Ryby mi začali pekne jazdiť a po tretej rybe Marek mení taktiku a prosí ma, aby som aj jemu teda vyviezol udice, že končí s nahadzovaním.

Tak sme vyviezli aj jeho tri prúty na tri rôzne miesta, pekne zakŕmili Scopex krilom, ako sa patrí a znovu sme odpočívali a venovali sa našim deťúrencom.

To bolo čo sa týka rýb na prvý deň všetko. Ja som čakal že v noci dáke tie zábery budú, ale opak bol pravdou. V noci sme nemali ani jeden jediní „pípanec“, tak sme sa pekne aj do sýtosti vyspinkali.

Na ďalší deň sa zobúdzame do upršaného počasia. Na rannej porade sme rozhodli, že najvhodnejšie pre naše deti bude, keď ich maminky zoberú niekde do aquaparku, kým prestane pršať a ja a Marek zostaneme v základnom tábore. Tak aj bolo.

Po raňajkách sme ostali pri vode len my dvaja, tak som poprevážal udice a čakali sme spolu pri čaji na ďalší záber. Dlho to netrvalo a ozval sa nesmelí pípanec. Marek zdoláva svojho prvého kapríka v daždivom počasí, ale je na ňom vidieť tú obrovskú radosť aj napriek tomu, že je celý mokrý.

Po vyfotení a malom osviežení sa vyberáme opäť na vodu položiť montáž. Opäť prihadzujeme trocha boilisov, žiadna divočina, vždy tak dve hrste a dosť. Už viackrát sa mi osvedčilo, že veľké kŕmne kampane mali vždy opačný efekt.

Do obeda sa nám podarilo zdolať ešte pár malých kapríkov, ale dôležité bolo to, že po obede nám konečne prestalo pršať a my sme čakali na návrat našich najbližších. Deťúrence prišli vybláznené a hneď sa vrhli na nás, že sa chcú povoziť na člne. Tak sme im dali plávacie vesty, manželkám sme dali krátku inštruktáž, čo majú robiť keby zabrala ryba a my sme deti zobrali na dobrodružnú plavbu loďou. Na vedľajšom mieste nikto nechytal, tak sme to tam využili, aby sme si najazdili ponad naše miesta. Deti to veľmi bavilo, opäť zažívali niečo nové a v tom sme započuli: „Majooooooooooo, Majooooooooooooo“ Moja manželka Mirka kričala moje meno. Tak rýchli návrat k brehu. Kričím : „Čo sa deje?“, ale to mi hneď došlo keď som videl ako má zdvihnutý prút.

Pomaly si navíjala a ryba zasa odvíjala. Po príchode k brehu sme rýchlo vysadili deti a s Marekom sme sa vybrali pre rybu. Zabrala na Marekov prút. Tak on pekne zdolával a ja som sa mu snažil prísť s člnom do najlepšej pozície.

Ryba bola dolu poprepletaná do rôznych prekážok. Silon ustreľoval do ľava, potom do prava, no napokon po 25 minútach sa nám podarilo podobrať Marekového životného kapra, ktorý mal cez 15 kg.

Ešte stále mám pred očami ten jeho výraz, keď videl ako som zdvihol podberák a dal rybu do vaničky. „Kokos, Majo to je veľryba“, to boli jeho prvé slová. Po príchode k brehu ani deti neverili vlastním očiam. Ešte sme rybu nedali ani von z podberáku a mne sa rozbehla tiež udica.

Kapra som zdolal z brehu a na doublé foto super. Od tej chvíle nám začala rybačka snov. Ryby sa tak rozbehli, že sme to už zabudli aj počítať. Zábery nám prichádzali v rovnakých intervaloch a my sme si doslova užívali tieto chvíle. Všetko išlo ako malo.

Ženušky nám zatiaľ pripravili chutnú večeru a uvarili kávu, zatiaľ čo my sme s deťmi neverili vlastným očiam, ako nám brali ryby. Nad rybníkom sa vzniesla tma a unavené decká sme uložili do stanového táboru. Zaspávali veľmi ťažko, veď sa ani nečudujem. Po toľkých zážitkoch, čo zažili, je to naozaj ťažké. Pri zaspávaní sa pýtali, či uvidia ryby aj keď sa zobudia. Tak som bez zaváhania povedal, že áno.

No v kútiku duše som si zasa hovoril : „Čo si im to len sľúbil. Čo keď to nepôjde ako doteraz?“ Našťastie sme išli stále podľa našej taktiky. Jemné kŕmenie k montáži treba položiť na naše miesta, ktoré sme si na začiatku našli.

V noci bolo záberov značne menej, ale o to krajšie ryby. Ráno nás zobúdza zvuk signalizátoru a bam. Ďalšia krásna ryba. V to ráno sme pochytali opäť veľa krásnych rýb.

Na obed sme mali odchádzať domov, no na každom som videl, že sa nikomu nechce.

Bol to krásny víkend so super ľuďmi, plný adrenalínu, emócií a veľa nachytaných rýb.

Do obeda sa nám podarilo ešte premeniť pár záberov a nadišiel čas ísť domov. Všetci sme sa zhodli, že z tejto výpravy urobíme každoročnú tradíciu a tak sa už teraz teším na ďalšiu výpravu.

Za rybarske.sk Marián Holič